Ian Buruma kladie otázku
Ian Buruma, známy britsko-holandský novinár a autor svetoznámej knihy Vražda v Amsterdame (vyšlo v českom preklade 2010) si v nedávnom článku Snowden a pápež, písanom pre Project Syndicate (4. 10. 2013) položil otázku, či (by) mohol mať pápež František na mysli práve Edwarda Snowdena, keď na otázku, či môže neveriaci nájsť odpustenie v Bohu, odpovedá: „Božia milosť nemá hranice, ak ten, kto o ňu žiada, tak činí s pokáním a s úprimným srdcom; je otázkou pre tých, čo neveria v Boha, či poslúchajú svoje vlastné svedomie. Počúvať a poslúchať svedomie skutočne znamená rozhodovať o tom, čo sa chápe ako dobré a zlé. Dobrota či hriešnosť nášho konania závisí na tomto rozhodnutí.“ (9. 11. 2013, La Repubblica) Edward Snowden, podľa svojich vlastných slov, vyniesol tajné materiály z americkej NSA práve ako akt svedomia: „Viem, že som neurobil nič zlé. … Viem, že budem trpieť za svoje skutky.“ (9. 6. 2013, The Guardian)
Ian Buruma si však nevie predstaviť, že by pápež mohol mať na mysli i Snowdena. Avšak na Burumovo váhanie, ako by odpoveď na položenú otázku mala vyzerať, môžeme odpovedať s trochu väčšou rozhodnosťou: Nie, pápež v tomto výroku nemyslí na Snowdena. Samozrejme nie preto, že by sa Snowdenovi nemohlo dostať Božej milosti, ale preto, že ak aj Snowden svoje svedomie kdesi v nejakej chvíli započul, rozhodne na ňom nestavia svoj život a nepočúva ho ďalej.
Povedzme, že Edward Snowden naozaj konal bez sledovania osobných záujmov, vo verejný prospech, atď. Sporná v tejto chvíli nie je iniciačná časť jeho povesti. Sporný je jeho útek zo Spojených štátov, jeho koketovanie s autoritárskymi a pseudo-demokratickými režimami a jeho poškodzovanie ďalších záujmov i povesti svojej krajiny. Prečo ten, kto sa rozhodol povýšiť obecný záujem nad osobný prospech (a v tomto zmysle ide o akt svedomia), aby i za cenu vlastného utrpenia pomohol svojej krajine polepšiť sa, naraz zuteká zo svojej služby, odmietne prijať zodpovednosť za svoje konanie, odmietne sa obhajovať pred súdom, ktorý musel očakávať. Naraz už obecný záujem, dobro amerického ľudu, nestojí nad osobnými záujmami a je dôležitejšie unikať americkej justícii, než brániť právo hlásať neprávosť vo vlastnej krajine.
Sokratov príbeh ako odpoveď
Poviem vám iný príbeh. Keď Sokrata odsúdili na smrť za to, že neuznáva bohov a kazí mládež, zorganizovali jeho priatelia útek z väzenia. Nespravodlivý rozsudok, založený na politickom súperení, ohováraní a nepochopení, nesmie byť vykonaný, domnievali sa Sokratovi priatelia. Neprávosť nemožno pasívne prijímať. Lenže majster takýto plán odmietol. Sokrates nechce utiecť z väzenia a vyhnúť sa poprave s tým, že by sa takto sprotivil zákonom obce. (Zákonom, ktoré ho odsúdili.) Sokrates musí presviedčať svojich blízkych, že porušiť zákon je nesprávne a bolo by to proti celému jeho životu. On, ktorý sa snaží prebúdzať svojich spoluobčanov, predsa nemôže pošliapať zákony polis iba preto, že sa v tejto chvíli obrátili proti nemu. Ak by utiekol (a poprel Zákon), akoby dokázal, že je ozajstným narušiteľom zákonnosti. Iste, necíti sa byť vinný, ale nespravodlivé odsúdenie nepopiera právo a moc zákona, popiera iba spravodlivosť sudcov.
Sokrates je človek svedomia. Nazýva ho daimonion, o ktorom hovorí, že je to ako hlas, ktorý mu síce nehovorí, čo robiť má, ale varuje ho, keď sa chystá urobiť niečo nesprávne. To je presne spôsob, akým s nami svedomie komunikuje. Nikdy nehovorí: „Publikuj tie tajné materiály!“, ale skôr „Nemôžeš to už tajiť.“ Nepovie nám ako, nepovie nám čo. Ohlási, čo je za hranou.
Sokrates ďalej vysvetľuje svojim priateľom, že je to práve ten hlas, daimonion, svedomie, ktoré mu hovorí, že nemôže len tak z väzenia utiecť. Lenže netreba sa domnievať, že Sokrates je nejaká ovečka, ktorá sa nedokáže vzoprieť ani len zjavne nespravodlivému odsúdeniu. Iný jeho životný príbeh nám ukazuje Sokrata, ako za vlády tridsiatich tyranov dostal príkaz, aby priviedol späť do Atén občana, ktorého chceli popraviť. Príkaz tyranov (vládcov) bol rovný zákonu. Ak by mal Sokrates postupovať prísne logicky, tak neprotiviť sa zákonu malo znamenať, že nešťastného občana dovedie a nechá ho jeho osudu. Lenže Sokrates to odmietol. Neurobil nič, čím vystavil nebezpečenstvu seba. Ak by nebolo došlo k politickému prevratu (a opätovnému nastoleniu demokracie), tak by ho pravdepodobne popravili už vtedy – za neuposlúchnutie zákona.
Túto neposlušnosť zdôvodňoval Sokrates rovnako – svojím daimoniom, svedomím. Ako si vysvetliť tento zdanlivý paradox? Raz ma svedomie nabáda, any som ignoroval zákon a druhý raz mi svedomie hovorí, že porušiť zákon (i za cenu vlastného života) je neprijateľné?
„Z“ ako zdroj Zákona
Vysvetlenie musíme hľadať v uznaní alebo neuznaní legitimita Zákona s veľkým Z. V uznaní zdroja zákonnosti a teda moci zákona. Zákon, ktorý odsúdil Sokrata na smrť, má svoj zdroj v zákone aténskej demokracie, v aténskych občanoch. Sokrates uznáva legitimitu tohto zdroja zákona i zákona samého, teda jeho moci. Fakt, že jeho individuálny prípad je nespravodlivo súdený nepopiera vlastný zmysel zákona. Preto ak by Sokrates ušiel, akoby povedal: „Neuznávam zákony demokratickej obce.“ Tento krok bol pre neho neprijateľný. V druhom prípade všek Sokrates odmietne samotný zdroj zákona. Zdrojom zákona nie je aténsky ľud. Zdrojom zákonov je úzka skupinka ľudí, ktorí na seba strhli moc. Sokrates neuznáva legitimitu takéhoto zákona a preto mu svedomie nie len dovolí takéto zákony porušovať, ale priam zakáže podvoliť sa.
Keby bol Edward Snowden zostal v Spojených štátoch, hoci aj za cenu väzenia, mohol sa stať vodcom silného hlasu veľkej časti svojej krajiny, ktorá ju chce zlepšiť. Mohol sa stať verejnou osobou, ktorá háji verejný záujem. Zachoval by sa ako Sokrates, ktorý odmietne utiecť z väzenia a ide až do konca za svoju vec.
Lenže Edward Snowden sa správa ako ten, čo utiekol. Čo znamená, ako ten, čo neuznáva moc a legitimitu amerického zákona. Správa sa ako ten, kto popiera, že akúkoľvek možnosť spravodlivosti a zmysluplnosť návpravy vo svojej krajine. Je tým, kto popiera zmysel americkej politickej obce. Ťažko je potom uveriť, že jeho čin je činom vo verejnom záujme, pre dobro obce. Akej obce, ak jej legitimitu Snowden neuznáva?
Priveľké sústo na malého človeka
Edward Snowden si odhryzol kus, na ktorý bol ľudsky zúfalo nepripravený. Tým, že od svojho úteku nesleduje už nič viac ako svoj vlastný záujem, pošliapava samotný zmysel činu, o ktorý sa pokúsil. Snowden nám všetkým ukázal, že v centre jeho premýšľania nestojí dobro amerického ľudu, ale že je len ďalším američanom trpiacim sebapohŕdaním (inak si nemožno vysvetliť, že putinovské Rusko je priateľnejšie ako Obamova Amerika) a že čin, ktorý by za iných okolností mohol byť i veľkým, je skôr výsledkom nízkeho resentimentu, než vysokej morálky. Odmietnuc legitimitu amerického Zákona a pritom ohrozujúc americké záujmy správa sa presne tak, ako s ním – práve z toho dôvodu – bude americká vláda nakladať: ako nepriateľ.
Myslím teda, že pápež František by mohol mať na mysli aj Sokrata, keď hovoril o potrebe počúvať svedomie. Ťažko by sa však do tohto obzoru vtesnával Edward Snowden. Lebo jeho čin nie je iba tá jedna vec – zverejnenie tajných materiálov. Všetko, čo činí ďalej, je súčasťou jedného diela, jedného života a jedného človeka. A tento človek nie je tým hrdinským človekom, ktorý svoj život riadi svedomím. Svedomie je totiž vždy starosť o druhých. A on sa už momentálne stará iba o seba. Edward Snowden má pred sebou ešte dlhú cestu, aby sa mohol dostať do zorného poľa pápežovho výroku. Ale nič nie je nemožné. Nie nadarmo nazýva Sokrates svedomie daimonion, t. j. bôžik alebo malý boh.